História

Počiatky trvalého osídlenia chotára terajšej obce kladieme do prvých desaťročí 17. stor., kedy si začali do tej doby voľne kočujúci valasi prebudovávať dočasné koliby, v ktorých sa zdržiavali len časť roka, na trvalé sídla. Prvý písomný záznam o obci sa objavuje pod názvom Zakopcsany v urbári (písomnosti obsahujúcej súpis pozemkového majetku a povinnosti poddaných) feudálneho panstva Strečno z roku 1662. Podľa urbára panstva Budatín z roku 1690 obec založil v roku 1661 palatín František Vešeléni, ktorý "dal kopce porobiť, zaujavše panom budatínskym poddaných od zámku Budatína a privlastnil k svému panství strečenskému od Liskového, Istebného až dolú po Hloužného Mathuša k Dunajovu, hore Rakovkú až na vrch Ochodnice, také vrchom k Blaškovej na Petranky, na vrch Ricku až na Stolečné Slezákové, odtud Dluhú až po Kysucu k Podvysokej. Za timi kopci učinil dedinu ze salaší neslušských vnove, která se menuje Zákopčie." Vznik obce bol aktom, ktorým sa spojilo do jedného administratívneho celku už v tej dobe existujúce samostatné drobné osídlenie voľne rozptýlené v chotári vymedzenom novej obci. Valasi sa v priestore neskoršej obce objavili už v prvých desaťročiach 16. storočia.

Názvom valasi označujeme sociálnu skupinu obyvateľstva osídľujúceho na základe valašského práva (súhrnu právnych noriem a zvyklostí zodpovedajúcich pastierskemu spôsobu života valachov) horské oblasti karpatského oblúka. Pôvodne pochádzali z rumunského Valašska, počas postupného osídľovania horských oblastí Karpát sa zmiešali najskôr s rusínskym obyvateľstvom, v 16. a 17. stor. počas osídľovania Kysúc boli už valasi z väčšej časti tvorení domácim slovenským obyvateľstvom, ktoré z rôznych príčin, predovšetkým v dôsledku stupňujúceho sa feudálneho útlaku, opustilo roľnícky spôsob života a po príchode ku valachom sa začalo zaoberať migrujúcim horským pastierstvom. Slovenský pôvod väčšiny valachov osídľujúcich horné Kysuce nám dokladajú mená prvých osadníkov novovzniknutých obcí, tu však musíme zdôrazniť, že v tejto problematike nám absentuje jazykovedný výskum, ktorý by nám dal vedecky presné závery. Hlavným zamestnaním valachov bolo horské pastierstvo a salašnícky chov valašského dobytka, najmä oviec a kôz, a remeselné spracovanie produktov z chovu dobytka (výroba syra a bryndze z mlieka a výroba huní z ovčej vlny). Valasi si na vhodných miestach vybudovali dočasné koliby a salaše, pri výbere miesta sa brali do úvahy rôzne okolnosti, predovšetkým dostatok pasienkových plôch v blízkosti dočasného sídla. Po vypasení pastviny v okolí prechodného sídla sa sťahovali na ďalšie miesto, po určitom čase, keď dorástla tráva na vypasených miestach, sa tam opäť vrátili. V záujme feudálnych pánov, po území ktorých valasi kočovali, bolo usadiť valachov na trvalom mieste a po dobe 6 - 20 rokov ich zaťažiť feudálnymi dávkami, tzv. valašským dvadsiatkom, t.j. po stanovenej lehote, kedy boli oslobodení od platenia feudálnych dávok a robotníckych povinností (s výnimkou platenia poplatku za pasenie dobytka v pánskych lesoch), vyberať od nich feudálne poplatky, čo znamenalo ekonomicky prínos vlastníkom panstiev. Zemepáni ich preto začali usadzovať na vhodných miestach trvalo neosídlených horných Kysúc alebo opustených domoch v starších dedinách dolných Kysúc. V prvých desaťročiach 17. stor. si začali valasi kočujúci so svojimi stádami v priestoroch neskoršieho Zákopčia pretvárať dočasné obydlia na trvalé, čím začalo vznikať trvalé osídlenie. Stalo sa to v období, kedy už valašské osídlenie prerastalo do kopaničiarskeho osídlenia. Valasi v blízkosti svojich stálych obydlí začali klčovať lesnaté a krovité plochy, čím vznikali kopanice s novou poľnohospodárskou pôdou, ktorú využívali na pestovanie poľnohospodárskych plodín alebo na nové pasienky.

Týmto začala zmena z pastierskeho spôsobu života valachov na pastiersko-roľnícky, ktorý je charakteristický pre kopaničiarske osídľovanie. Osídľovanie chotára, ležiaceho v juhovýchodnej časti Javorníkov v nadmorskej výške 470 - 875 m n.m., viedlo počas kopaničiarskeho osídľovania k vytváraniu roztratenej zástavby, ktoré neumožnili vznik kompaktnej zástavby vznikajúcej obce. V chotári budúcej dediny vznikli početné "dvory" (pľace) ako samostatné sídelné a hospodárske jednotky, nazvané menom prvého osadníka. Chotár neskoršej obce Zákopčie sa nachádzal v bývalom chotári obce Krásno, ktoré sa v roku 1549 dostalo do vlastníctva panstva Strečno, preto si na územie okolo horného toku Kysuce robilo nárok panstvo Strečno, v roku 1583 bolo územie okolo horného toku Kysuce pririeknuté panstvu Budatín, s čím sa nezmierilo Strečno a naďalej sa domáhalo svojich práv. Panstvu Strečno sa v 17. stor. podarilo rozsudok z roku 1583 aspoň čiastočne modifikovať, čím sa stalo, že pôvodné osídlenie chotára Zákopčia vytvorené budatínskymi valachmi bolo pririeknuté panstvu Strečno, ktorého spoluvlastník František Vešeléni vytvoril z rozptýleného osídlenia v roku 1661 novú obec.

V roku 1752 použila obec svoju pečať, v znaku obce bola veverička na kríku,v rukopise nápis SIGILVM.PAGI. ZAKOPCZAE (pečať obce Zákopčie).
Na začiatku 18. stor. počet obyvateľov obce napriek nekľudnej dobe stúpal, čo bolo dôsledkom prirodzeného prírastku obyvateľstva a príchodu nových osadníkov. V roku 1770 žili v obci rodiny 282 sedliakov a 53 želiarov, v roku 1784 bola obec už dosť zaľudnená, v 324 domoch žilo 370 rodín s 2019 obyvateľmi. Obec riadil richtár, 4 prísažní a 4 starší, zamestnancom obce bol aj notár. Nárast obyvateľstva v 18. stor. viedol k vzniku fary (1749), pri ktorej vznikla cirkevná škola, v roku 1801 bol postavený nový kostol sv. Jána Krstiteľa. Počet obyvateľov sa zvyšoval aj v prvých desaťročiach 19. stor. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bolo málo výnosné poľnohospodárstvo, najmä rastlinná výroba, postupne začal upadať chov oviec, zapríčinený aj tým, že stúpol záujem o drevo, ktoré sa stalo dôležitým prírodným bohatstvom. Po viacerých živelných pohromách a neúrodných rokoch v 30. rokoch 19. stor. zasiahla Kysuce prvá vlna vysťahovalectva, z obce sa časť obyvateľstva vysťahovala na Dolnú zem.
Nepriaznivé životné podmienky viedli k ďalšej vlne vysťahovalectva, ktorá obec zasiahla na konci 19. stor. Pomerne veľká časť mužského obyvateľstva sa zdržiavala prechodne v cudzine, časť tam zostala trvalo. Aj v 1. pol.. 20 stor. zostala hlavným zdrojom obživy málo výnosná poľnohospodárska výroba (pestovanie zemiakov, obilnín, krmovín, zeleniny, chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny), málo úrodné polia pri pomerne nepriaznivých klimatických podmienkach a zastaralej technológii výroby dávali len malú úrodu, ktorá nestačila uživiť mnohopočetné rodiny, preto obyvateľstvo obce pri nedostatku pracovných príležitosti v priemysle a živnostiach v regióne hľadalo východisko v doplnkových zamestnaniach (drotárstvo, podomový obchod, sezónne poľnohospodárske práce, výroba rôzneho náradia), dochádzania za prácou na Ostravsko a vysťahovalectve do zámoria. Do života obyvateľov nepriaznivo zasiahli obe svetové vojny, muži museli narukovať a ťarcha práce na poliach zostala na pleciach žien, starcov a detí.
V 2. pol. 20 stor. prestalo byť poľnohospodárstvo hlavným zdrojom obživy, obyvateľstvo sa zamestnalo v priemysle, obchode a službách. Aj v 20. stor. si obec zachovala rozptýlené osídlenie, väčšina obyvateľov žila v osadách a samotách, viac-menej vzdialených od ústredia obce, v roku 1929 žilo mimo ústredia 94 % obyvateľov, v roku 1960 ešte 88,6 % obyvateľov. V 2. pol. 20. stor. sa obmenil aj bytový fond, kým v roku 1900 bolo v obci 570 budov, z toho len 8 kamenných alebo tehlových, ostatné boli drevenice, v roku 1970 tvorili domy - väčšinou murované - postavené po roku 1946 už 44,1 %, ale zároveň bolo v obci ešte 16,2% domov postavených pred rokom 1900.

Do 3. tisícročia vstúpila obec s 1795 obyvateľmi. V porovnaní s rokom 1940, kedy v obci v 722 domoch žilo 3635 obyvateľov, je to menej ako polovica. Je to dôsledok sťahovania sa obyvateľstva do priemyselných stredísk, v ktorých sa uskutočnila rozsiahla komplexná bytová výstavba. Tá však v poslednom desaťročí zanikla, čím pravdepodobne skončil odliv obyvateľstva z obcí do miest.

František Vešeléni (1605 - 1667, Slovenská Ľupča)

350. výročie úmrtia uhorský palatín, zakladateľ obce Zákopčie

Gróf František Vešeléni z Hadadu (starším slovenským pravopisom Wesselényi, historickým pravopisom aj Wesselini, maď. hadadi gróf Wesselényi Ferenc) bol palatín, vojenský kapitán Horného Uhorska a župan viacerých uhorských žúp.

Stál na čele protihabsburského sprisahania, ktoré bolo podľa neho aj pomenované ako Vešeléniho sprisahanie.

Pochádzal z významného uhorského protestantského šľachtického rodu Vešeléniovcov, ktorý pochádzal z Novohradskej župy. Jeho otcom bol Štefan Vešeléni, kráľovský radca a župan Solnockej župy, matka Katarína, rodená Deršfi (Derssfy).

František sa narodil v roku 1605, miesto a presný dátum narodenia nie sú známe. Niektoré zdroje uvádzajú ako miesto narodenia Banskú Bystricu. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, kde konvertoval na katolícku vieru. Jeho brat Mikuláš sa dokonca stal členom jezuitskej rehole.

Františkovou prvou manželkou bola Žofia Bosniaková (Bosnyák), z tohoto manželstva mal dvoch synov: Adama (* 1630 – † 1656) a Ladislava (* 1633).

Druhou manželkou bola známa Muránska Venuša Mária Séčiová (Széchy) (* 1610 – † 18. 07. 1679 Kőszeg).

Už v mladom veku sa zúčastnil viacerých bitiek, po boku poľského kráľa Vladislava IV. bojoval na čele menšej uhorskej jednotky proti ruským a tatárskym vojskám. Slúžil v protitureckom vojsku baróna Tomáša Bosniaka z Veľkého Bielu a Šurian, svojho svokra. V roku 1644 sa stal jeho nástupcom vo funkcii kapitána Fiľakovského hradu. Roku 1646 bol povýšený do grófskeho stavu. V roku 1647 bol menovaný do funkcie hlavného kapitána Horného Uhorska. V tejto úlohe bojoval so švédskymi vojskami a neskôr s Jurajom Rákocim. V roku 1655 sa stal palatínom, 1660 županom Gemerskej a začas i Peštianskej župy.

V roku 1662 bol v mene španielskeho kráľa Filipa IV. vyznamenaný Rádom zlatého rúna.

Stál na čele uhorských magnátov pri vystúpení proti Habsburgovcom, podľa neho bolo toto hnutie nazvané Vešeléniho sprisahanie. Zomrel však skôr, ako mohol svoje zámery realizovať, a skôr, ako bola činnosť skupiny odhalená.

FRANTIŠEKVEŠELÉNIAKYSUCE

František Vešeléni, majiteľ Strečnianského panstva v 17. storočí, bol významný magnát svojej doby a časť jeho života bola spojená aj s Kysucami. Bol manželom Žofie Bošňákovej, ktorej neporušené telo nájdené v hradnej krypte Strečnianskeho hradu a vystavené v Loretánskej kaplnkej farského kostola v Tepličke nad Váhom pretrvalo stáročia, až kým ho v nedávnej dobe nezničil psychopat. Mal dobrý vzťah k mestu Žilina, ktoré mu pomáhalo v zápasoch o kysucké obce so susednými Suňogovcami z Budatínskeho panstva. Práve on daroval Žiline Horelicu a Oščadnicu.
František Vešeléni ako majiteľ panstva Strečno viedol, podobne ako jeho predchodcovia, dlhoročné spory s majiteľmi panstva Budatín, Suňogovcami. Predmetom sporov boli obce postavené v bývalom chotári Krásna nad Kysucou. Napr. v roku 1638 protestoval Vešeléni spolu so žilinskými mešťanmi proti ustanoveniu Gašpara Suňoga do držby Horelice, Rakovej, Staškova, Čadce, Svrčinovca, Oščadnice (Javorského) a Dlhej, v roku 1640, 1643 opäť protestoval, že Suňogovci násilne zaujali Čadcu, Rakovú, Staškov, Svrčinovec, Oščadnicu a Horelicu. Spory a protesty oboch strán pokračovali až do roku 1661, kedy bolo arbitrážnymi sudcami reambulované Krásno nad Kysucou vo svojom chotári z roku 1417 a ukončený proces ohľadom sporu o hranice medzi oboma panstvami, kde ako žalobca vystupoval František Vešeléni, ktorý sa stal víťazom tohto sporu. Potvrdené to bolo cisárom Leopoldom arikulom 36/1662.
S menom Františka Vešeléniho je spojený aj vznik Zákopčia. Podľa urbára Budatínskeho panstva z roku 1690 „anno 1661 neboštík Franciscus Vesselény, palatinus, dal kopce porobit, zaujavše panom budatinskym poddanych od zamku Budatína a privlastnil k svemu panstvi od Liskového, Istebného až dolů po Hluožného Mathuša k Dunajovu, hore Rakovú až na vrch Ochodnice, také k vrchom Blažkovej na Petranky, na vrch Ricku až na Stolečné Slezákové, odtud Dluhú až po Kysucu k Podvysokej. Za timi kopci učinil dedinu ze salaši neslušských vnove, která se menuje Zákopčie." Dňa 18. októbra 1661 sa v Žiline stretli Neslušania a tiež iní obyvatelia dedín budatínskeho panstva - Veľkej Diviny, Dunajova, Rudinskej, Ochodnice a Lieskovca, za účelom o ich hospodárení „ktoré na území a v hraniciach panstva Strečno majú, v súčasnosti od panstva Budatín práve odobratom." František Vešeléni zdanil obyvateľov žijúcich na území, ktoré pred ukončením sporov užívalo Budatínske panstvo a založil tak novú dedinu, ktorá sa stala majetkom panstva Strečno.
František Vešeléni mal dobrý vzťah s mestom Žilina, ktoré bolo v tom čase protestantské, hoci jeho zemepán bol katolík. Vešeléni pozval napr. Žilinčanov na krstiny svojich synov, na svadbu svojej sestry Heleny, žilinské pivo poslal do Prešporku, zriekol sa práva panského výčapu v prospech mesta, oslobodil Žilinčanov od mýta. V roku 1662 daroval František Vešeléni Žiline kysucké obce Horelicu a Oščadnicu za výdavky ktoré mesto vynaložilo práve pri sporoch Strečna a Budatína o územie Krásna a osady tu vzniknuté, a ktoré sa vyšplhali až na sumu 20 000 florénov. Cisár Leopold potvrdil túto donáciu v roku 1667. Žilina užívala tieto obce spolu s Krásnom nad Kysucou, Závodím a Zborovom až do 19. novembra 1691. Vtedy uzavrela so svojím zemepánom Pavlom Esterházim nerovnoprávnu dohodu, na základe ktorej síce platila miesto dovtedajších 1100 zlatých cenzu len 300, avšak stratila všetky kysucké majetky. Esterházi Žiline odobral i všetky listiny týkajúce sa týchto osád, aby už nemohla vystúpiť s nárokmi na ne.

zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/František_Vešeléni